Zdravotníctvo a právo vlastniť

Autor: Marek Mačuha | 27.5.2020 o 19:43 | Karma článku: 3,75 | Prečítané:  794x

Pred pár týždňami som si v časopise .týždeň prečítal rozhovor s novým ministrom zdravotníctva. Dovtedy som o ňom nepočul a rozhovor som na jeden krát nedokázal prečítať, lebo mi takmer po každej odpovedi stúpol tlak.

A otázka, ktorá ma napadla bola, kde preboha vzali až takého "odborníka".

Politiku chápem ako súťaž myšlienok, keďže som v žiadnom prípade nemal záujem voliť otvorenú kandidátku OĽANO, tak som sa s ich "expertom" na zdravotníctvo zoznámil až prostredníctvom tohto rozhovoru. Bolo to ešte predtým, ako sa na internet dostalo video, v ktorom sa úprimne teší s vyhnania jogovej hnusoby zožierajúcej dušu svojho spoluveriaceho.

Hlavným dôvodom môjho rozčarovania ba až rozhorčenia zo spomínaného rozhovoru bolo nedostatok logiky pri odpovediach pána ministra. Vecné argumenty zhrnul napríklad pán exminister Rudolf Zajac o týždeň neskôr. Mňa aj v súvislosti s voľným prístupom k ľudským právam zo strany katolícko-boľševickej koalície SMER, ĽSNS, SME Rodina a veľká časť OĽANO zaujalo, že pána ministra a pravdepodobne ani jeho spolustraníkov nenapadlo pozrieť sa na problém trošku filozoficky. Máme tu síce stav, z ktorého vychádzame a v ktorom bolo všetko hospodárstvo vrátanie zdravotníctva (ale aj školstva, či maloobchodu) v bývalej ČSSR štátne, ale prirodzený stav vecí vychádza z určitých práv a ideí o dobrej správe spoločnosti, ktorú sme si v Novembri 1989 vybrali. 

Moja úvaha vychádza z aplikovania základného ľudského práva - práva vlastniť (nielen fyzické predmety ale aj duševné vlastníctvo a schopnosti) - v zdravotníctve.

Predstavme si človeka, ktorý “vlastní” cieľavedomosť, inteligenciu, dobrú pamäť, dobré oči, pevné ruky a empatiu a ktorý sa rozhodne vyštudovať za lekára. Po získaní potrebných atestácií a skúseností si otvorí vlastnú prax. Tento človek poskytuje svoje schopnosti ľuďom, ktorí to potrebujú. Pokiaľ by žil pred 100 rokmi, tak by za svoje služby dostal zaplatené a trh by zabezpečil, že by dostal viac ako neschopný lekár a pravdepodobne by si nemohol pýtať toľko, koľko by mu pacienti nedokázali splatiť. Vďaka svojej šikovnosti by si mohol s kolegami otvoriť kliniku, kde by mohli pracovať efektívnejšie.

Podobným spôsobom by sa zasa pacienti mohli dohodnúť na spoločnom účte, na ktorý by prispievali a z ktorého by sa platili lekári - čiže vznikli by zdravotné poisťovne. Motivácie v takomto systéme by viedli k tomu, že lekári by sa snažili byť čo najlepší, lebo lepší lekár by mal viac peňazí (a aj väčšiu úctu spoluobčanov, pretože ako píše Fukuyma v knihe Koniec dejín a posledný človek, ľudí motivuje materiálne blaho ako aj pocit vlstnej hodnoty).

Zdravotné poisťovne by sa snažili mať zdravých pacientov, ktorí viac platia a vyžadujú menej lekárskej starostlivosti, preto by ich určite neposielali k zlým lekárom, skôr by podporovali ich zdravotný štýl a podobne. 

Čo však v prípade, ak do systému súkromných lekárov, lekárnikov, výrobcov lekárskych pomôcok, farmaceutických firiem či zdravotných poisťovní vstúpi do hry štát a z daní týchto všetkých bude platiť štátnych lekárov? Ako budú títo štátni zamestnanci motivovaní, aby boli lepší, keď o ich príjmoch nebude rozhodovať ich schopnosť, ale iní štátni úradníci (riaditelia nemocníc, sekční šéfovia na ministerstve, minister a pod.). Možno dostanú rovnaký plat a možno aj väčší(rozhodne podstupujú menšie riziko) ako súkromný lekár a to aj za horšiu prácu. Dokonca práve vďaka horšej práci môžu dostať viac, keď ich nekvalitu bude opravovať iný štátny lekár (tak ako v justícii, kde viac sudcov znamená horšie súdnictvo).

Tým, že nebude v tomto systéme nikto motivovaný zarobiť vďaka svojim schopnostiam, tak tento systém bude horší ako ten predchádzajúci prirodzený systém, ktorý funguje aj v iných povolaniach a je realizáciou vlastníckeho práva. Súkromní lekári budú takto trestaní dva krát. Jednak si zo svojich daní platia “konkurenciu”, takže s postupným neustálym rastom daní im ostane stále menej a menej. A navyše štátni lekári, ktorí vďaka štátnej poisťovni ani nemusia byť dosť dobrí, stačí že majú schopnosť liezť do zadku riaditeľovi nemocnice, im budú brať pacientov.

Netvrdím, že každý štátny lekár je horší ako každý súkromný lekár. Tvrdím, že tí dobrí nemajú motiváciu pracovať pre štát z mnohých dôvodov. A podobne ako všetko čo tu štát riadil štyridsať rokov, ani štátne zdravotníctvo nemôže fungovať. 

Obdobná úvaha sa dá aplikovať aj na ostatných poskytovateľov služieb a tovarov v zdravotníctve - farmaceutov, výrobcov, poisťovne. Motivácia štátnych zamestnancov je vždy horšia ako motivácia pracujúcich v súkromnom sektore.

Zdravie nie je tovar, ale zdravotníctvo je služba tak ako školstvo či kaderníctvo. Všetky tieto služby fungujú lepšie, keď je ich poskytovateľ motivovaný priamo prijímateľom služieb, čo v prípade štátneho vlastníctva nefunguje. 

Preto spôsobujú štátne nemocnice nekonečné dlhy a aj malý posun od štátu ku krajom viedol v Česku k zlepšeniu zdravotníctva (stačí si porovnať odvrátiteľné úmrtia u nás a v ČR). 

Drahé lieky a drahé zdravotné pomôcky (ktoré tvoria väčšinu výdavkov v zdravotníctve, aspoň podľa analýzy SPOLU) nevyrába štát, lebo to nevie a nevie motivovať schopných ľudí, aby preňho pracovali. Súkromný sektor to dokáže a zatiaľ sa nezdá, že by na Slovensku požadoval minister zdravotníctva, aby výrobcovia liekov a zdravotníckych pomôcok predávaných u nás boli slovenské štátne podniky, hoci by to šlo v duchu jeho socialistickej logiky. Akurát, že predražené CT, či výkony tety Anky sú excesmi štátnych nemocníc a štátnej poisťovne. Pretože takto to bolo 40 rokov, tak to bude vždy: každý štátny zamestnanec bude čeliť výzve ukradnúť si zo štátneho, veď sa to niekde stratí a nikomu to nebude chýbať a mnoho z nich sa bude riadiť heslom kto nekradne, okráda svoju rodinu.

To, že sme sa z krajiny na úrovni 75% Rakúska dostali za vlády boľševikov na úroveň 11%  HDP na osobu a priemerný vek dožitia pri narodení sme v roku 1990 mali 70,93 oproti rakúskemu 75,57 (+/- rovnaký je ten rozdiel aj dnes), bolo spôsobené štátnym vlastníctvom, respektíve tým, že tu bol silný štát a slabý jednotlivec. Presne toto bol rozdiel prečo NDR zaostalo za NSR, KĽDR za Južnou Kóreou a Južná Amerika za USA.

Slovensko nemá ľudí s protestantskou morálkou ako má Dánsko či Švédsko. Preto u nás väčšina ľudí nevidí problém v nepotizme, spomínané heslo “Kto nekradne okráda svoju rodinu” je hlboko vžité po mnoho generácií minimálne a od roku 1938 (do veľkej miery aj predtým) boli štátni úradníci skorumpovaní a rozhodne nie nestranní. Takže predstavu ministra Krajčiho, že nájde štátnych úradníkov, ktorí budú zodpovedne riadiť ministerstvo, zdravotnícke inštitúcie či štátnu poisťovňu a nebude dochádzať k rozkrádaniu by som očakával maximálne tak u Majky z Gurunu.

Vety ako “Či štát, spravovaný nekorupčnými ľuďmi, nie je rýchlejšie riešenie, než sa snažiť opraviť celú biznis sféru.” mohol vysloviť v roku 1992 aj Vladimír Mečiar a ľudia by mu možno uverili.

To, koľko ľudí verí v socializmus znamená nielen, že drvivá väčšina ľudí sú hlupáci (čo boli už za čias Voskovca a Wericha pred 100 rokmi a aj  ďalej v minulosti, keď sme ešte nemali demokraciu a veľmi to nevadilo), ale aj to, že zodpovedný politik, ktorému ide o budúcnosť krajiny by mal byť múdrejší ako jeho voliči a urobiť čo najviac preto, aby tu bolo menej štátu.

Prežitie 40 rokov morálneho a ekonomické úpadku vďaka socialistickému zriadeniu mala byť naša výhoda oproti západnej Európe a krajiny strednej Európy mali byť zástancovia menšieho štátu. Hlavný problém Slovenska - unesený štát - je len dôsledkom extrémnej korupcie, ktorá v malom štáte nemá ako existovať. Toto som očakával, že chápu všetci politici vládnej koalície, pretože zmenšenie štátu a zvýšenie transparentnosti aj u nás v minulosti (vlády Radičovej a Dzurindu) viedlo k zníženiu korupcie a zväčšenie štátu za vláda Mečiara a Fica viedlo k zväčšeniu korupcie.

Ak by zodpovední politici dokázali zmenšiť štát, bude krajina prosperovať a možno aspoň budúcim generáciám (ktoré sú žiaľ hlúpejšie a navyše po koróne 2020 o jeden školský rok menej vzdelané) docvakne, v čom robili súdruhovia celé roky chybu, takže verejná mienka v tomto prípade sa môže obracať v prospech menšieho a transparentnejšieho štátu až ex post.

Minister, ktorý spadol z neba a nemal žiaden ucelený názor na zdravotníctvo a ktorý svojimi názormi presviedča, že je totálny blbec, nášmu zdravotníctvu len uškodí. Niekedy platí, že ľudia potrebujú padnúť až na dno, aby si všimli, že padajú (to bol prípad mečiarizmu a volieb v roku 1998), avšak na východ od nás majú zdravotníctvo ešte horšie, takže v zdravotníctve môže byť dno ešte hlbšie (žeby až nebude v štátnych nemocniciach ani voda, ani svetlo ?).

Platí tu to, čo som písal už skôr v súvislosti s poistením v nezamestnanosti. Nikomu nebráni existencia súkromných poisťovní, lekární, farmaceutických firiem, nemocníc a lekárov v tom, aby si v týchto oblastiach zriadil svoje vlastné súkromné spoločnosti, ktoré by imitovali štátne zdravotníctvo. 

Všetci milovníci štátneho vlastníctva by si založili zdravotnú poisťovňu (základné imanie môžu dať napríklad Paškovi dedičia, ten "podnikal" v minulosti v zdravotníctve a veľmi úspešne a akcionármi by boli tie milióny voličov čo chcú silný štát), ďalšia by prevádzkovala nemocnice a ambulancie, tretia možno lekárne. Vo vedení by boli Krajčiovia a každý “akcionár” by vedel, ktorá nemocnica je “štátna”, ktorá lekáreň je “štátna” a ktoré lieky vyrába “štátna” spoločnosť. Akurát by vlastníctvo týchto spoločností bolo súkromné. A takáto "štátna" poisťovňa by hneď pocítila výpadok platieb štátu za štátnych poistencov, keď aj pri klesajúcej nezamestnanosti klesol príspevok z takmer 5% v roku 2010 na stova 3% v roku 2019.

Ja ako poistenec Dôvery nemám potrebu nakupovať lieky v jej sieti lekární, takisto nemusím ísť do jej siete polikliník či nemocníc, môžem si vyberať a považujem to za výhodu. Tí, ktorí chcú štátne zdravotníctvo, by sa dobrovoľne vyhýbali “neštátnym” aktérom v zdravotníctve a všetci by boli spokojní. Ja by som im na to neprispieval (okrem mojich daní, ktoré sa transformujú do odvodov za štátnych poistencov), ale tým, že by ich bolo tak veľa, tak by im to nechýbalo.

Problém môže byť, že hospodárenie štátnych nemocníc či VŠZP ukazuje, že takýto systém by šiel dolu vodou (a to by ho nemuseli spravovať zlodeji zo SMER-u ale dobrí kresťania z OĽANO). Ale možno by minister Krajči dokázal presvedčiť väčšinu akcionárov a nominovať do vedenia spoločnosti tých správnych čestných ľudí. Mne by to nemuselo trápiť, lebo z mojich peňazí by to nešlo. Nútiť všetkých ostatných, aby sa zúčastňovali socialistických experimentov je nedemokratické, štát má určovať pravidlá hry (napríklad primerané príspevky za štátnych poistencov), kontrolovať, ale nie podnikať. V tom naozaj nie je dobrý.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Kto je sudca Truban, ktorý pustil Bödöra na slobodu

V nedeľu prišiel na súd iný prokurátor než ten, ktorý prípad dozoruje.

Kollár podá návrh na svoje odvolanie z funkcie

SaS sa Kollárovým návrhom bude zaoberať v utorok dopoludnia.

Dobré ráno

Dobré ráno: Nik nechápe, prečo chce Matovič koaličnú krízu

Ako eskalovala kauza okolo diplomovky Borisa Kollára.


Už ste čítali?