Vzhľadom na to, že zastupiteľskú demokraciu považujem za najlepšie spoločenské zriadenie, ktoré dokáže zabezpečiť základné ľudské práva (viac plánujem do iného blogu), je pre mňa dôležité, aby poslanci (ktorí zastupujú občana) v zastupiteľskej demokracii fungovali tak, ako majú. To znamená, aby som ako volič vedel, ako hlasujú.
Toto je možné, ak ide o verejné hlasovania, výsledky ktorých je občas dobré pozrieť na webstránkach Národnej Rady. Dokonca je vďaka tomu možné zistiť, ktorá politická strana sa zhoduje s mojim názorom a potom sa na základe toho rozhodnúť (sám som tak urobil v roku 2002).
Je zaujímavé, že strany, ktoré tak radi vyťahujú inštitút referenda si občana nevážia ani natoľko, aby svojim poslancom dovolili vykonávať svoj mandát slobodne v súlade s ústavou a používajú systém kolesík, ktorý z nich robí len žetóny (© JUDr. Vladimír Mečiar ?).
Tie isté strany radi hlasujú tajne, keď im to zákulisné dohody umožnia. Takto bol napríklad prípad takmer-znovuzvolenia Kočnerovej bábky za generálneho prokurátora.
Iste tomu nahráva volebný systém s jedným obvodom, kde vodca predurčuje úspech strany. V USA alebo Veľkej Británii majú poslanci silnejší mandát (netvrdím, že všetci sú naozaj slobodnejší). Ale aj susedné Česko hlavne v senáte ukazuje, že v parlamente môžu pôsobiť aj osobnosti nielen pajáci. Názor, že viac obvodov by bolo lepších ako jeden, som od čias napísania tohto blogu nezmenil, nie je to však pre podstatu vzťahu volič-poslanec dôležité.
Problém je v samotnej tajnej voľbe. Tajná voľba má chrániť voliča pred výsledkom voľby (neúspešnými či úspešnými kandidátmi a pod.). A pred takýmito obavami poslanci nikdy nestoja. Ich obavy z toho, že nezahlasujú za budúcich ústavných sudcov sú neopodstatnené rovnako ako pri akomkoľvek inom hlasovaní.
Ďalším problémom pri tajnej voľbe je to, že tí poslanci, ktorí chcú dodržiavať ducha ústavy a parlamentnej demokracie a nechcú pred svojimi voličmi nič skrývať, sú nútení buď ducha ústavy porušiť alebo porušiť tajnosť voľby. Pričom oni sú tí, ktorí majú pravdu. Oni sú tí, ktorí sa správajú ako naši zastupitelia, zatiaľ čo tí druhí si zastupiteľskú demokraciu nevážia.
Preto by mali poslanci zmeniť ústavu a zakázať si tajné hlasovanie, pokiaľ ho neodsúhlasí aspoň 90 poslancov.
Takto síce volič stále pri určitých hlasovaniach nebude môcť zistiť ako hlasovali jednotliví poslanci, bude však mať zoznam poslancov, ktorí ho chceli oklamať (lebo čo iné je keď môj zástupca v parlamente chce utajiť, ako hlasuje?)
Nič to nemení na tom, že niektorí poslanci by v tajnej voľbe mohli zahlasovať slobodne, zatiaľ čo v normálnom hlasovaní hlasujú podľa inštrukcií zhora. Toto sa týka žiaľ väčšiny poslancov skoro každého parlamentu, ktorý u nás od roku 1989 vzišiel. Strany ako SMER, SNS, ĽSNS, sme rodina sú proste riadené zhora a ich poslanci sú len žetóny v rukách predsedu či vlastníka. Tajné hlasovanie však môže umožniť poslancom demokratických strán zahlasovať podľa (finančnej) odmeny. Pri verejnom hlasovaní to budú musieť vysvetliť voličovi.
Uvedomujem si, že nadchádzajúca voľba ústavných sudcov na 12 rokov (ďakujem ministrom za Most-Híd, že ignorovali všetky návrhy na jej zlepšenie) vyvoláva tlak na to, aby prešli aspoň nejakí normálni kandidáti, čo bude možno problém pri verejnej voľbe. Pri tajnej voľbe sa však sme rodina a ĽSNS pridajú k vládnej koalícii a neprejde tak nikto hodný ústavného sudcu. A aj keby to tak nebolo, nie je správne porušovať ducha ústavy ani pri voľbe ústavných sudcov.
Nie je reálne, aby takúto zmenu ústavy odhlasoval súčasný parlament. Na druhej strane je to dobrý bod do volebného programu pre obnovenie dôvery v demokraciu. Verím, že sa toho niektorá strana chytí a navodí tak diskusiu o mandáte poslanca. Toto je totiž deliaca čiara medzi demokratickými a nedemokratickými stranami.