reklama

O školstve - I. Vysoké školy

Spoločnosť potrebuje samostatne a kriticky uvažujúcich ľudí. Ak ich bude dosť, tak sa tým zníži riziko, že ju ovládne totalitná ideológia, či jej bude vládnuť iné zlo. Na to jej má služiť školstvo.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

Moderná spoločnosť považuje vzdelanie a vzdelávanie za garanciu svojej prosperity. Predpokladá sa, že vzdelaní ľudia budú spoločnosti prospešnejší ako nevzdelaní. Má však vzdelávanie realizovať štát? Dokážu ho poskytnúť aj neštátne inštitúcie?

V ďalšom texte budem hovoriť o vysokom školstve na Slovensku. Vysoké školy sa delia do 3 kategórií - štátne (napríklad vojenská akadémia v Liptovskom Mikuláši), súkromné a tzv. verejné. Verejné vysoké školy sú však v skutočnosti napojené na štátny rozpočet, takže formálna stránka veci tu z hľadiska motivácií nie je dôležitá a zameriam sa práve ne ne.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ak v ďalšom texte spomeniem štátne školstvo, tak mám na mysli práve štátom vlastnené verejné vysoké školy.

Súčasný stav nášho školstva

Posledných 10 rokov vlád Smeru a jeho kumpánov prehĺbilo problémy nášho školstva. Naše školstvo je štátne, hoci formálne štát presúva časť kompetencií nižšie na VÚC a obce, je to štát, ktorý určuje napríklad platy učiteľov.

Spôsob financovania sa však môže javiť ako výhodný: na rozdiel od financovania sociálneho štátu ako takého, kde šikovní, vzdelaní a pracovití platia nešikovných, hlúpych a lenivých, pri financovaní školstva sa skladajú "všetci" na vzdelanie niektorých. Na druhej strane aj dane tých, čo získajú vzdelanie (SŠ, VŠ) sú vyššie ako tých, čo nedokončia ani ZŠ.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Problémom je, že s nárastom podielu vysokoškolsky vzdelaných ľudí, nielenže nenarastá podiel kriticky mysliacich ľudí, ale ani neklesá podiel podporovateľov totalitných strán (pozri nižšie).

Rozsiahle štúdie (napríklad nedávna z Nórska) ukazujú, že inteligencia ľudí klesá. Takže zatiaľ čo v minulosti bolo ľudí, ktorých by som označil za inteligentných, tak 15% (IQ-1970 115+), v súčasnosti po poklese o 3 body za dekádu ich medzi študentami môže byť tak 5% (súčasné IQ 125+). Napriek poklesu inteligencie však narastá počet vysokoškolsky vzdelaných ľudí.

Vzdelanie

Spomenul som, že spoločnosť potrebuje, aby do nej začleňujúci sa mladí ľudia mali isté kvality, napríklad samostatné uvažovanie. Spoločnosť nepotrebuje, aby boli títo ľudia vzdelaní. Teda nie priamo. Vzdelanie, schopnosti a znalosti, ktoré môže získať na škole potrebuje v prvom rade preto, aby si našiel prácu, ktorá ho uživí a/alebo dá jeho životu zmysel.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Z hľadiska spoločnosti však to, či bude mať jednotlivec nejaké vzdelanie nie je až také dôležité ako napríklad to, či sa bude vedieť postaviť na odpor silám, ktoré spoločnosti budú chcieť škodiť. Tieto sily môžu disponovať ďaleko lepším vzdelaním ako ľudia, ktorí ich chránia. Nemecký národ bol pred nástupom Hitlera kultúrny a vzdelaný. Spoločnosť však stratila svoje demokratické zriadenie a nastúpila totalita. Aj prokurátori a sudcovia odsudzujúci v 50-tych rokov nevinných na smrť mali právnický titul (aj keď za vzdelaných by sme mnohých z nich neoznačili). Takže očakávať, že vyšší podiel ľudí s vysokoškolským vzdelaním bude pre spoločnosť prospešné je naivné. Dávame príliš veľa dôrazu na prostriedok a málo na cieľ.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vysokoškolský titul v našich končinách často neznamená veľa. Jeho nositeľ mohol byť človek podpriemerného intelektu, a to aj v časoch totality a aj teraz. Máloktorý vysokoškolský pedagóg odmietne nechať prejsť neschopného študenta, keď sa zaňho postaví dekan, poslanec, či minister. Mnohé školy (pre)dajú vysokoškolské tituly komukoľvek.

Keby ste v 18-tom storočí stretli absolventa vysokej školy (univerzity), tak by to bol rozhľadený, inteligentný a väčšinou kriticky mysliaci človek. Univerzity boli v tom čase ešte kvalitné a bolo ich málo. V súčasnosti je podiel vysokoškolsky vzdelaných ľudí najvyšší v histórii. Ale množstvo tých kriticky mysliacich a inteligentných je relatívne k populácii možno ešte menšie ako za čias Benjamina Franklina či Diderota.

Ako ukazuje porovnanie najvyššieho dosiahnutého vzdelania a podpory nedemokratických strán (čo je predmetom článku, ktorý pripravujem), tak vyšší podiel ľudí s vysokoškolským vzdelaním koreluje s nižšou podporou týchto strán. Riešením však nie je dávať každému, kto skončí čo i len základnú školu hneď vysokoškolský titul.

V porovnaní medzi rokmi 2001  a 2011 vzrástol podiel VŠ vzdelaných z 7,9% na 13,9%. Pri pripočítaní aj úplného stredného všeobecného a vyššieho odborného vzdelania stúpol ich podiel z 13% na 19,7%. Napriek tomu mali nedemokratické strany (SMER, HZDS, SNS, ĽSNS, atď.) podporu vo voľbách 2002 a 2012 úplne rovnakú - spolu 53%. Takže teória, že viac vysokoškolsky vzdelaných ľudí znamená slušnejšie Slovensko, sa ukazuje ako nepravdivá.

Etatista by sa snažil tieto chyby napraviť. Ja však nevidím žiaden dôvod, prečo vôbec má štát vlastniť vysoké školy. Jediná odpoveď, ktorá ma napadá je: štátne vysoké školy máme pre štátnych zamestnancov. 

Iba štátu môže záležať pri zamestnávaní na nejakom papieri. Súkromníka zaujíma, či je človek šikovný a schopný. Pokiaľ potrebuje nejaké schopnosti, ktoré poskytuje vysoká škola, tak aj tak si ich súkromník overí. Politici potrebujú papier z VŠ, aby sa mohli tváriť akí sú múdri. Či už je to rýchlokvasený profesor Richter, či tí nešťastníci z ČR, ktorí si nechali urobiť diplomovky u iných. U niektorých (kapitán) pochybujem o tom, že zmaturovali bez podvodu. Tupec ostáva tupcom aj keď ho vymenujú za profesora. Ak vojaci potrebujú pre svoju hierarchiu nejaké vzdelanie, môže im štátna VŠ ostať. To isté policajti. Inde to zmysel nedáva.

Sú niektoré profesie, v ktorých chce obyvateľov štát chrániť tým, že pre ich vykonávanie stanovuje určité znalosti. Lekári, či právnici musia mať vyštudovanú vysokú školu. V každom prípade samotný titul nedokazuje znalosti, na druhej strane dávať titul MUDr. nelekárom by spôsobilo problémy. Nebránim sa teda tomu, aby štát určoval kritéria pre určité profesie a aby určoval kritéria pre vedomosti, na základe ktorých dostanú študenti príslušné osvedčenie – titul. Veď aj súčasné súkromné vysoké školy nemôžu dávať tituly len tak (teda oficiálne). Vlastníctvo školy neurčuje kvalitu vzdelania (napriek tomu, že najlepšie univerzity sveta sú súkromné).

Vzdelanie má byť zadarmo

Existujú dve zdanlivo odporujúce tvrdenia: “Najlepšie veci sú zadarmo” a “To, čo nemá cenu, nemá ani hodnotu” (Albert Einstein)

V skutočnosti sa tu jedná o dve slová, ktoré sú v angličtine podobné, ale majú úplne iný význam. Priceless znamená mať hodnotu, ktorú nevieme vyjadriť cenou. Toto má napríklad láska (vedeli to už chlapci z chudobných rodín Liverpoolu - Can’t Buy Me Love), česť, sloboda a podobne. Worthless znamená mať nulovú hodnotu, teda cenu 0 EUR.

Žiaľ, na Slovensku predstieram, že vzdelávanie či zdravotníctvo nás stojí 0 EUR. A v tom je ten klam. Nie je to zadarmo, lebo učitelia a lekári to majú ako zamestnanie a nie dobročinnosť. A z pohľadu príjemcu je cena 0 EUR menej ako jedna cigareta. A to je veľmi zlá motivácia. Pre príjemcu sa to potom javí ako worthless, hoci zákonodarca (asi socialista) mal plán umožniť všetkým prístup k niečomu, čo považoval za priceless.

Sú však hodnoty, ktoré nie sú úplne z kategórie priceless a ani z worthless.
Múdrosť v sebe spája inteligenciu, morálku, životné skúsenosti a znalosti. Morálku alebo inteligenciu si človek nekúpi. Životné skúsenosti získa každý, ale ovplyvňuje ich svojou morálkou, inteligenciou a znalosťami. Ale znalosti sú presne to, čo človek získava od ostatných. A tí, ktorí svoje znalosti odovzdávajú (učitelia) potrebujú z niečoho žiť. Prístup k znalostiam (učiteľom) a vzdelaniu (literatúre, laboratóriám, spolužiakom, atď.) je možné zaplatiť. A aj na Slovensku ho platíme. Ale prostredníctvom štátneho rozdeľovania, ktoré sa v histórii ukázalo ako neefektívne.

Po páde bývalého režimu niekde štátne prerozdeľovanie úplne zaniklo (obchod, služby), ale v školstve ostáva. Toto prerozdeľovanie sa prejavuje chybnými rozhodnutiami v reťazi medzi platiteľom (platca daní, teda nie každý obyvateľ a väčšinou ani vysokoškolák) a príjemcom. Či už ide o ministerstvo, univerzitu, fakultu, platí, že čím viac medzičlánkov tým nejasnejšie motivácie a väčšia neefektívnosť.

Riadenie vysokých škôl

Pre spoločnosť ako takú je výhodnejšie, keď štát (t.j. volení zástupcovia ľudu) určí pravidlá a vykonáva len kontrolu ich dodržiavaní. Pokiaľ je totiž inštitúcia štátna, tak jednak má vláda tendenciu ju ovplyvňovať a navyše je neefektívne riadená. Ovplyvňovanie cez pravidlá je transparentnejšie a objektívnejšie. 

Keď však školu platí štát, tak má vplyv na výber jej pedagógov. Ich správanie bude motivované nielen záujmom poskytnúť svojim žiakom/študentom (to platí aj pre základné a stredné školy) vzdelanie, ale aj záujmom vyhovieť ministerstvu. Ak sú tieto záujmy v protiklade, tak je štát ako zamestnávateľ pedagógov v jasnej prevahe nad nejakými princípmi.

Ako som už spomínal, vysoké školy poskytujú vzdelanie. Zároveň môžu študentom otvárať obzory, motivovať ich k zvedavosti a učiť ich samostatne a kriticky myslieť. Otázka je, či by toto nemal byť už predpoklad, aby študent vôbec na vysokú školu mohol nastúpiť. V prípade univerzít by som to očakával ako nutnú podmienku prijatia na školu. Štát môže určiť pravidlá toho, ako sa budú vysoké školy javiť navonok. Teda, za akých podmienok môže byť vysoká škola označená ako univerzita. A môže určiť akademické tituly za dosiahnuté vzdelanie.

Polytechnické školy sú na podobnej úrovni ako kurzy soft-skills. Vzdelanie získané na takýchto školách môže a nemusí pomôcť študentovi v jeho zamestnaní. Mnohí sa budú musieť počas svojej kariéry preorientovať na iný odbor. Nepredpokladám, že v tomto prípade budú opäť 3 roky navštevovať štátnu vysokú školu. Takže, pokiaľ si vedia zaplatiť kurzy potom ako sa zamestnajú, tak si môžu zaplatiť aj vysokú školu. Môžu si na to zobrať pôžičku a štát môže vytvoriť motivácie pre investíciu do vzdelania v oblastí daní. Nie je dôvod, aby tu štát kazil trh svojou prítomnosťou.

Moje pochybnosti ohľadom potreby štátnych vysokých škôl sa preto týkajú iba skutočných univerzít.

V rámci univerzity sú odbory, ktoré majú úzke spojenie s praxou (lekár, farmaceut, právnik). Dobré vzdelanie v týchto odboroch môže byť základom pre celoživotnú kariéru. Takže takto získané vzdelanie je vlastne najväčšia celoživotná investícia do seba. Neviem, prečo by sa na ňu mali skladať všetci občania a prečo by mala byť poskytovaná štátnymi školami, keď študent po získaní vzdelania bude mať súkromnú prax.

Na univerzite sú ale aj odbory, ktoré nemajú žiadne spojenie s praxou. Poskytujú napríklad pedagógov pre iné odbory. Alebo robia základný výskum, bez ktorého by sa aplikovaný výskum nedal uskutočniť. Alebo sú to dokonca také nepraktické odbory ako je matematika, filozofia, latinčina či história. A práve tieto odbory, ktorých úžitok sa prejavuje veľmi nepriamo a ťažko sa kvantifikuje, sú ďaleko dôležitejšie pre našu budúcnosť ako tie prvé.

Čo s nepraktickými odbormi?

Súkromné vysoké školy nemajú motiváciu tieto odbory ponúkať, lebo ich záujemcovia by si to nemohli dovoliť. Absolventi týchto odborov sú síce elita národa, náš národ však vždy preferoval vodcov a nie elitu. Iskierka nádeje tkvie vo fakte, že bez nich by v konečnom dôsledku ostatné odbory nemohli ani existovať.

Keď farmaceutická firma vyvíja nový liek, potrebuje základný výskum. Keď súkromná právnická vysoká škola chce poskytnúť titul JUDr., potrebuje svojim absolventom poskytnúť lekcie z histórie práva. Keď chce chemik vedieť používať štatistiku, potrebuje pedagóga, ktorý ho to naučí a tento zasa potrebuje matematikov, ktorí matematické znalosti udržujú a rozširujú.

Stačí preto, aby boli platby od praktických odborov smerom k teoretickým boli dostatočné. To znamená, že právnická škola (resp. študenti) zaplatí za prednášku z teórie rímskeho práva ďaleko vyššiu sumu, ako za iné prednášky poskytované právnikmi z praxe. Napríklad preto, že právnikov z praxe je veľa a teoretikov rímskeho práva málo. Každý takýto nepraktický pedagóg bude vedieť, že z tej jednej prednášky týždenne potrebuje jeho fakulta platiť ďalších nepraktických kolegov. Keďže vo svete existuje mnoho škôl s nepraktickými odbormi, je potrebné sa inšpirovať tam, kde to funguje.

V každom prípade si uvedomujem, že toto je slabina systému súkromných škôl v takej malej krajine. Od štátu očakávame aj také služby, ktoré si vyžadujú určité vzdelanie. Potrebujeme napríklad adiktológov alebo kunsthistorikov. Cieľom by malo byť, aby aj títo ľudia dostali dostatočne zaplatené za svoju prácu, čo ale znamená, že by mali byť motivovaní získať dobré vzdelanie či už u nás alebo v zahraničí. Množstvo peňazí neefektívne využitých na katedrách matematickej analýzy je rádovo nižšie ako to, čo si získa napríklad priateľ súčasného premiéra ťažbou v prenajatom kameňolome.

Pokiaľ štát bude potrebovať pracovníkov do svojich múzeí, či iných inštitúcií, môže poskytnúť študentom pôžičku, ktorú splatia prácou štátnych zamestnancov. Viem predstaviť určitý spôsob štátnych prospechových štipendií pri týchto odboroch. Pri ostatných by prospechové štipendiá nemal poskytovať štát, ale vysoká škola, lebo dobrí študenti jej robia dobré meno a tým lákajú ďalších.

Študoval som zadarmo

Často sa v diskusii o spoplatnení školstva používa argument, že my sme dostali vysokoškolské vzdelanie zadarmo. Je to taký istý hlúpy argument ako ten, že arizátori po 2. svetovej vojne, či komunisti po Novembri prišli o svoje práva. Právo na vzdelanie zadarmo neexistuje. Zadarmo v skutočnosti nič nie je. Všetko niečo stojí. Komunisti zlikvidovali inteligenciu a tupí, bezcharakterní robotníci sa narýchlo stávali sudcami a prokurátormi, aby mohli legálne zlikvidovať tých, ktorí sa nepodrobili (po roku 1948). To, že na vysokých školách pôsobili neskôr opäť aj slušní, vzdelaní a inteligentní ľudia je pravda. Rovnako ako to, že si ich štát cenil menej ako nejakého baníka. A hlavne v porovnaní s ich kolegami na rovnakých pozíciách na vysokých školách na Západe mali smiešne príjmy. Tým, ktorí ostali učiť alebo pracovať ako vedci, sa neustále zhoršuje ich sociálny štandard.

Štátne prerozdeľovanie z princípu nefunguje, pretože štátni úradníci nemajú motiváciu k efektivite a pretože nepoznajú presne príjemcov prerozdeľovania. Funguje iba štátne rozkrádanie, kde naopak poznajú príjemcov prerozdeľovania, lebo sú tu Ich ľudia.

Súkromná vysoká škola by s rovnakými financiami nakladala hospodárnejšie. Bola by tu totiž tá správna motivácia - zisk. Iste, ak by zo dňa na deň prestali chodiť platby štátu vysokým školám, tieto by si pravdepodobne nevedeli nastaviť ekonomický model tak, aby neskrachovali. Investícia do vysokej školy je dlhodobá, preto bude potrebné pripraviť transformáciu (privatizáciu) existujúcich verejných vysokých škôl.

Rovnako platby študentov budú nabiehať postupne, nemožno predpokladať, že študent štvrtého ročníka bude musieť odrazu do piateho ročníka zohnať celé komerčné školné. Na druhej strane štúdium na slovenských vysokých školách bude stále mať určité finančné výhody.

Motivácia bude finančná spoluúčasť študentov na svojom vzdelaní. Na druhej strane podpora zo strany spoločnosti ostane, len sa presunie z priameho dotovania určitých škôl do nepriameho. Okrem toho, že študentom ostane do istého veku sociálne či zdravotné poistenie (daň) platené štátom, mala by sa zaviesť odpočítateľná položka zo základu dane.

Určitý násobok (napríklad dvojnásobok, čo by pri 20% dani z príjmov znamenalo, že školné ich bude reálne stáť len 60%) si budú môcť spätne do doby napríklad 10 rokov uplatniť ako odpočítateľnú položku. A mohla by byť uplatňovaná napríklad po častiach. Ak však budú pracovať v zahraničí a tam platiť dane, tak zaplatia 100% školného.

Štátne vysoké školy (napríklad akadémia ozbrojených síl) nebudú touto transformáciou dotknuté, bude sa týkať iba verejných škôl.

Zlikvidujeme si inteligenciu?

Ďalším argumentom proti privatizácii vysokého školstva je, že by takto mohlo dôjsť k zlikvidovaniu inteligencie. Vysoké školy, ktoré majú aké také renomé aspoň na úrovni Slovenska (aj keď navrhujú plagiátorov za profesorov) nebudú schopné zaplatiť pedagógov. Navyše súčasné súkromné vysoké školy sú väčšinou len predajne diplomov, takže kvalitu neprodukujú.

Toto všetko je pravda, na druhej strane ako som už ukázal vyššie, samotný vysokoškolský titul v súčasnosti veľa neznamená. Hlavne ten zo slovenskej vysokej školy. Určite nie je dobré sa zbaviť našich vedcov. Financovanie vedeckých ústavov nie je predmetom tohto článku, aj keď logicky nadväzuje na financovanie vysokého školstva. Na rozdiel od bežného vy

V prípade študentov VŠ ide o to, ako podporiť tých najlepších formou štipendií a či pôžičiek. Prechod na platené vysoké školstvo by aj tak trval niekoľko rokov počas ktorých budú môcť vzniknúť fondy pre podporu týchto študentov, pričom už teraz mnohé existujú. Pre odbory, o ktoré má štát záujem môže vzniknúť podpora študentov zo strany štátu vo forme pôžičiek, ktoré budú nenávratné po odpracovaní určitého času v pozícii štátneho zamestnanca.

Záver

Vývojom hlavne v minulom storočí nám ostalo nekvalitné štátne školstvo. Hlavne v prípade vysokých škôl prestáva byť záujem štátu o vysokoškolských zamestnancov dôvodom pre existenciu štátnych vysokých škol. Väčšina absolventov získa zamestnanie v súkromnej sfére či zahraničí, takže je v prvom rade ich záujmom, aby im vysoká škola poskytla konkurenčnú výhodu. Pre nastavenie správnych motivácií je preto potrebné, aby si vysokú školu platili sami a nie, aby ju platil štát.

Nie je veľký rozdiel medzi školstvom a inými službami (napr. kaderníctvo), ktoré boli za socializmu tiež štátne a nekvalitné. Tu si však ľudia už zvykli požadovať za svoje peniaze primeranú kvalitu. V školstve to tak nie je, lebo ho priamo neplatia. Aj tá dvadsaťkorunáčka v zdravotníctve dokázala naštartovať zdravé motivácie.

Pre pracovné miesta, ktoré štát potrebuje (napríklad kultúra, predseda NR SR) môže štát napríklad poskytovať pôžičku, ktorá bude splatená prácou pre štát. Štát je zlý vlastník a vzdelanie je príliš dôležité, aby sme ho nechávali na štát.

Šance na realizáciu tejto zmeny sú takmer nulové. Študenti sú voliči a tých si vládna moc kúpi pár drobnými na študentské domovy alebo len sľubmi. Navyše študenti sa všade vo svete orientujú extrémne doľava, ich hrdinami sú marxisti Corbyn či Sanders, takže študenti budú voliť ľavicu, ktorá rada rozdáva. Opozícia, hlavne tá, ktorá chce menej štátu, by nemala šancu uspieť s týmto návrhom. Asi by ani nezískala hlasy zo strany tých, ktorí to platia. Podobne ako pri riešení problémov verejného priestoru (fajčenie, parkovaní) či volebného systému, je možné realizovať takéto väčšie zmeny asi len po nejakom šoku. Možno po tretej svetovej vojne, či ďalšej hospodárskej kríze, keď bude musieť štát šetriť a sociálna podpora mladých prostredníctvom lacných vysokoškolských titulov bude môcť byť zrušená. Keď nastane táto chvíľa, bude dobré si spomenúť na to, ako by mohlo vysoké školstvo fungovať s lepšími motiváciami.

Marek Mačuha

Marek Mačuha

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  237
  •  | 
  • Páči sa:  2 092x

Som matematik a pracujem v IT. Zaujímam sa o politiku, spoločnosť, filozofiu. Rád riešim problémy, na vec viem priniesť iný pohľad. Chcem sa radšej mýliť a opraviť svoj názor ako pravdu za každú cenu mať. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu