Utečenci a migranti

Autor: Marek Mačuha | 26.6.2018 o 21:10 | Karma článku: 1,84 | Prečítané:  740x

Téma utečencov ostáva aktuálna aj po 3 rokoch. Tento článok, ktorého väčšinu som napísal v rokoch 2015 a 2016, si tak vyžadoval len malú aktualizáciu.

Zdá sa, že utečenci budú ešte dlho predmetom nielen európskej politiky, ale aj diskusií v našej Bohom zabudnutej vlasti. Problém sa príliš často zužuje na konflikt slniečkári verzus nacionalisti. Veci však nie sú čierno-biele a problémov v tejto téme je viac.

Kto to sem prichádza ?

V celom článku budem hovoriť o migrantoch z južnej a juhovýchodnej hranice Európy, teda nie o utečencoch z Ukrajiny. OSN definuje utečenca, ako človeka, ktorý sa bojí prenasledovania vo svojej krajine. Keď takýto utečenec opustí svoju krajinu, v každej krajine, do ktorej vstúpi potom naňho hľadia ako na utečenca s nárokom na azyl. Bez ohľadu na to, či prišiel do najbližšej krajiny, alebo z ekonomických dôvodov prišiel do vzdialenejšej krajiny. Azyloví úradníci musia preskúmať, či daný migrant je ekonomickým migrantom alebo utečencom. 

Z hľadiska tejto definície OSN sú tí čo sem prichádzajú utečenci. Právnici však často posúvajú význam slov. Pôvodný význam slova refugee bol  odvodený od slova refuge (útočište). Čiže utečenec bol (do roku 1914) „človek hľadajúci útočište“. Neskôr sa význam posunul k významu „človek, čo bol nútený opustiť svoj domov“. A táto zmena významu spôsobuje problémy aj v našom vzťahu k týmto osobám.

Podľa mňa je  za utečenca možné označiť toho, kto sa ako utečenec správa. Ak takýto človek získa v bezpečnej krajine trvalý pobyt, či občianstvo, nebudeme naňho hľadieť ako na utečenca, ale ako na občana či obyvateľa krajiny. A to napriek tomu, že nebezpečenstvo a prenasledovanie v jeho pôvodnej domovine trvá. Takýto človek sa tomuto nebezpečenstvu získaním trvalého pobytu (alebo až občianstva) a usadením sa v novej krajine vyhol.

Ak sa však nestane občanom novej krajiny a získa len azyl, tak podľa definície OSN by sa mal stále nazývať utečencom a mal by právo na azyl v ktorejkoľvek krajine. Ak by teda azylant ubytovaný v Nemecku v tejto krajine spáchal zločin a odišiel do Švajčiarska, mal by tam právo na azyl, pretože vo vzťahu k svojej vlasti sa nič nezmenilo.

Utečenec je teda podľa mňa taký človek, ktorý je nútený opustiť svoj domov a nájsť bezpečné útočište (pôvodný význam slova refugee). Ak takéto útočište nájde a potom ho opustí, nemal by sa označovať za utečenca, ale len za migranta.

Dve podobenstvá utečenec vs. migrant

Podobenstvo triatlonistu

Triatlonista robí 3 disciplíny v určitom poradí za sebou. Prvá disciplína je plávanie. Keď triatlonista pláva, môžeme ho označiť za plavca. Fakticky v tom čase predsa plavcom je, aj keď robí triatlon. Následne bicykluje. Vtedy ho môžeme označiť za cyklistu. Označovať triatlonistu za plavca, keď jazdí na bicykli snáď nikto rozumný nebude. 

Sýrčan, ktorý opustí svoju krajinu je ako triatlonista, čo pláva, t.j. utečenec. Keď sa dostane do bezpečia a odíde odtiaľ kvôli ekonomickým dôvodom je ako triatlonista, čo bicykluje, t.j. ekonomický migrant. 

Podobenstvo straty domu

Ak susedovi zhorí dom, je normálne mu poskytnúť útočište. Dialo sa to dávno pred vznikom nášho štátu či EÚ. Bola to obyčajná pomoc blížnemu. Ubytovať ho, dať mu najesť, postarať sa oňho. Mnohí ďalší susedia sa podieľajú na poskytnutí pomoci prežiť túto udalosť ako aj na obnove domova.

Čo však, ak takýto človek odíde z môjho domu do kaštieľa prerobeného na hotel v susednej dedine? Aj keby sa tam nedožadoval priamo apartmánu a wellness, stačilo by mu výborné jedlo a ubytovanie. Takto sa už nespráva ako človek, čo si hľadá útočište. Skôr sa správa ako špekulant, čo chce žiť na úkor ostatných.

Kde sú utečenci

Z dôvodov, ktoré uvediem neskôr, je v Sýrii, Afganistane či Líbyi utečencov veľmi veľa. Mnohí opustia svoje domovy, ale nie krajinu. Aj toto sú utečenci. Ak odídu zo svojej krajiny do susednej krajiny, treba ich stále považovať za utečencov. Takže Líbyjčan na Malte, v Tunisku, či Taliansku je utečenec. Sýrčan v Turecku, či Izraeli je utečenec. 

Ak susedná krajina nie je bezpečná, môže utečenec odísť do ďalšej krajiny, pretože jeho postoj voči tejto krajine je takmer totožný ako voči svojej vlasti - bojí sa prenasledovania. Preto sýrsky kresťan má byť chápaný ako utečenec aj keď opustí Turecko a odíde do Grécka. Rovnako sa to týka Kurda, či Žida. Akurát títo obyčajne neutečú do Turecka, ale do inej susednej krajiny, kde sa budú cítiť v bezpečí.

Kde sú ekonomickí migranti

Ako som sa snažil uviesť na príkladoch vyššie, označovať za utečenca niekoho, kto z bezpečnej krajiny odíde do krajiny, kde finančne získa, nie je správne. Aký je rozdiel medzi Sýrčanom, ktorý odišiel do Turecka pred vojnou a teraz príde do Nemecka a Sýrčanom, ktorý utiekol do Turecka po začatí (a v dôsledku) vojny a taktiež príde do Nemecka? Aby tento rozdiel azylový úradník mohol vôbec zistiť, potrebuje preskúmať históriu oboch. Je to náročné a ak aj zistí, že dotyčný opustil Sýriu po začatí konfliktu, prečo neostal v bezpečnej krajine?
Dôkazom, že ide o ekonomických migrantov je, aj to ako rýchlo opúšťajú bezpečné, ale nie také bohaté krajiny, ako sú Česko či Slovensko. Kvóty tu nič nevyriešia, ekonomickí migranti pôjdu ako osy za sladkým. Skutoční utečenci, ktorým nič neostalo, sú radi, ak dôjdu peši aspoň za sýrske hranice do Turecka.

Aj OSN až do roku 2000 považovala presídlenie do tretích krajín ako najmenej preferovanú možnosť riešenia pre utečencov.  V skutočnosti, je pre naozajstných utečencov emigrácia niečim, čo si nevybrali. Mnohí sa radšej vrátia naspäť do nebezpečnej vlasti. Ich presun do vzdialenejších krajín im komplikuje aj návrat. Preto nikto z tých, čo prichádzajú do Nemecka nie je skutočný utečenec, maximálne tak utečenec, ktorý sa stal ekonomickým migrantom.

Nakoniec aj Dublinský Protokol (DP) definuje, že žiadosť o azyl má utečenec (podľa definície OSN) podávať v prvej krajine. Teda implicitne hovorí, že presunom do inej krajiny v rámci EÚ, nemá byť v tejto druhej krajine chápaný ako človek, hľadajúci o azyl. Čiže prechodom do inej krajiny sa z utečenca stáva ekonomický migrant. Riešením podľa DP je vrátiť migranta do krajiny, ktorou vstúpil na pôdu EÚ a tam ho považovať opäť za hľadajúceho azyl. Dublinský protokol vlastne tvrdí, že každá krajina EÚ je bezpečná, a preto možno človeka vrátiť do tej krajiny EÚ, z ktorej vstúpil. Teda z Nemecka do Rakúska, z Rakúska do Maďarska.

Sú však ostatné krajiny sveta nebezpečné? Nemožno im vrátiť migrantov? Skutočnosť je taká, že mnohé krajiny sú pre mnohých utečencov bezpečné, menej krajín je bezpečných pre všetkých utečencov a ešte menej krajín akceptuje ich návrat. Nič to však nemení na fakte, že pre väčšinu sýrskych moslimov je Turecko bezpečná krajina. A keďže Grécko je krajina EÚ, znamená to, že tí, ktorí opúšťajú Grécko, aby sa dostali do inej krajiny EÚ sú ekonomickí migranti (tento text má 2 roky, Grécko už toľko problémov s migrantmi nemá).

Aj keď to tvrdia mnohí, od roku 2015 sem do strednej a západnej Európy (hlavne do Nemecka) neprichádzajú utečenci, ale v drvivej väčšine ekonomickí migranti. Po 2 rokoch od napísania tohto textu si to konečne uvedomujú aj nemeckí politici.

Príčiny migračných vĺn

Príčinou migračnej vlny 2015 je v menšej miere vojna (Sýria, Líbya) a vo väčšej mier je ním preľudnenie (Afrika). Neskoršia migrácia z východu klesá, naopak Líbyjská migrácia nám (EÚ) stále robí problémy. Pekný článok o tom píše Daniel Hannan tu

Tak ako my máme smolu na zlodejov (národný hrdina, naša vláda, životné motto mnohých: „kto nekradne okráda svoju rodinu“), tak Sýria má tú smolu, že je to islamský štát. A Líbya má smolu, že má ropu. Navyše ani jedna z týchto krajín nie je homogénny feudálny štát ako Dubaj.

V prípade Sýrie vyššia vzdelanosť, vplyv Západu či Ruska, relatívna náboženská tolerancia spôsobili, že aj tu prebehla Arabská jar. Keďže však islám je hlavne vojenská ideológia, po náraste populácie reaguje chudobná časť obyvateľstva príklonom k radikálnym smerom islámu. A to sa udialo vo všetkých krajinách Arabskej jari. V Sýrii chcela stredná vrstva zlepšiť svoju vlasť, vidiac problém v Assadovej diktatúre, a tak začali pokojne protestovať. Bohužiaľ Putin sa rozhodol Assada podržať a do hry vstúpil ISIS, takže občianska vojna trvá a riešenie je v nedohľadne. 

Pomôže Sýrii emigrácia do Európy ?

Sýria, podobne ako mnoho krajín tretieho sveta trpela premnožením obyvateľov. Nie je to v absolútnych číslach také zlé ako v Egypte, Etiópii či v subsaharskej Afrike. 
Priemerný ročný populačný rast v Sýrii bol aspoň 3,2% po celé povojnové obdobie do polovice 90-tych rokov. Preto by, bez ohľadu na Assada, demografia vyvolala rovnaké problémy, aké postihujú subsaharskú Afriku, Egypt (2.0% rast) či Líbyu (1.8%).  

Cynicky povedané, redukcia obyvateľstva Sýrii môže pomôcť. Otázka je, kto v Sýrii ostane. Tí, ktorí už prišli do Európy asi nebudú chcieť ísť späť. Hlavne pokiaľ nebude Islamský štát ani Assad celkom porazený. A kto ho má poraziť, keď budú všetci v Európe ? Ostávajú tam tí, ktorí naozaj potrebujú pomôcť – vdovy, siroty, tí čo prišli o domovy. Sýria ma jedinú šancu v ukončení občianskej vojny a porazení Islamského štátu (toto už po 2 rokoch nie je celkom najväčší problém). Pokiaľ chce Západ vyriešiť tento problém, musí to byť na mieste. Situácia sa teda od času napísania tohto textu zmenila v prospech Assad-a.

Líbya

Ďalším producentom utečencov je Líbya. V roku 2016, keď som písal tento text, nebola Líbya najväčším producentom utečencov. Kúpou Erdogana sa podarilo znížiť podiel utečencov prichádzajúcich z Turecka, takže Líbya je v súčasnosti hlavným vstupom do Európy.

Tento štát je však umelý viac ako Belgicko. Kmeňové rozdelenie a islamské teroristické skupiny ovládajú jednotlivé časti štátu a bojujú proti sebe. Vláda nemá naozajstnú moc. Na rozdiel od Sýrie, susedom Líbye je Taliansko, či Malta (cez Stredozemné more). A Taliani ako jej najbližší bezpečný sused (hoci z určitých oblastí Líbye je bezpečné aj susedné Tunisko či Egypt) na migračné vlny už zareagovali aj vo voľbách. Z premnoženia a migrácie tak môže vzniknúť ďalšia ekonomická kríza (keď to Taliani budú so svojim hospodárením hrať na Grékov). 

Líbyjčan má (kvôli pomerom v krajine) preto plné právo požiadať v susednej krajine o azyl a nemožno ho za to hneď považovať za ekonomického migranta. Išiel predsa do najbližšej krajiny (na druhej strane zo Sýrie do Grécka je to cez more dosť veľká okľuka). Problém je, že mnohí cestu cez more neprežijú. Treba im pomôcť tak, aby nemuseli plavbu cez more riskovať. A toto riešenie sa spomína už od roku 2015 a zdá sa, že k tomu bude nakoniec vývoj smerovať.

Riešenie pre Líbyu a Afriku

Riešenie pravdepodobne neprinesú islamské krajiny. Mali dosť času. Vojny a nepokoje sú v ich blízkosti, miesto toho však stavajú veže do neba, kupujú futbalové kluby v Európe a majstrovstvá sveta vo futbale či cyklistike. Ak to neurobia oni, musíme to urobiť my. Koniec koncov, migranti nesmerujú do Saudskej Arábie, či Spojených Arabských Emirátov. 

Západ (Nemecko) už teraz chápe, že azylový proces musí prebiehať pred nalodením na pašerácke lode. Západ preto musí získať časť územia v Líbyi s prístupom k moru (pokiaľ možno bez prístupu k rope) a zriadiť tam azylové strediská.

Pri autorite Líbyjskej centrálnej vlády sa to nemusí s ňou podariť dohodnúť alebo to nebude bezpečné. V takom prípade bude lepšie nájsť si niektorý miestny kmeň obývajúci pobrežie, ktorý má územné nároky na vhodné územie a dohodnúť sa s jeho kmeňovými vodcami na obchode. Osloviť treba viacej kmeňov, aby si nekládli nereálne požiadavky. 

Ponuka by potom mala byť taká, aká sa neodmieta: Zvolený kmeň získa jednak priamo peniaze, ďalej môžu získať dostať ľahší prístup do EÚ (možno stačí iba pár ľuďom). Ďalšou výhodou môže byť vojenské a hlavne obchodné spojenectvo. Ak by to nevyšlo s oficiálnou vládou, tak je rozdelenie Líbye iba potvrdením reálneho stavu. Kmene, s ktorými sa EÚ dohodne, by mohli formálne vyhlásiť nezávislosť na Líbyi na území, ktoré fakticky ovládajú (prípadne sa im môže dopomôcť k získaniu ďalšieho územia, to treba urobiť do určitého času od začiatku operácie, aby boli hranice stabilizované). Západ (nielen tie krajiny, ktoré budú akcionármi tohto podniku) potom uzná nezávislosť týchto oblastí. Na podporu môže poslať napríklad vojenské loďstvo (ktoré bude operovať už predtým v danej oblasti).

Následne si v tejto krajine na určitý čas (zhruba 99 rokov) prenajme jej časť do svojej správy (niečo ako Hong Kong či Macao). V tejto časti krajiny potom zriadi utečenecký tábor, kde budú azyloví úradníci EÚ riešiť žiadosti o azyl a až po získaní azylu budú utečenci prevážaný bezpečným spôsobom do Európy. Na rozdiel od návrhov, ktoré presadzujú Taliani, si myslím, že tieto oblasti treba podporiť aj inak. Ak tam bude len utečenecký tábor, tak neúspešní žiadatelia si v blízkosti vytvoria vlastné tábory (ako bol ten v Calais) s vysokou kriminalitou.

Líbyjský Singapur

Týmto malým mestským štátom uprostred územia ovládaného rôznymi Líbyjskými kmeňmi môže Západ dať aj niečo viac. Napríklad dlhodobejšiu podporu v oblastiach ako súdnictvo, polícia, obrana. Vláda práva a ekonomické slobody by mohli viesť k podobnému úspechu ako zažil za uplynulé polstoročie práve Singapur. Niektorí ekonómovia si myslia, že by takéto mesto typu Singapur mohlo byť úspešné a stať sa príkladom pre ľudí v okolí, aby sa aj ich krajiny otvorili obchodu. Ja si myslím, že sa treba inšpirovať Singapurom aj v oblasti jeho prísnych zákonov. Čo sa týka ekonomiky, nemala by byť príliš zväzovaná daňami a odvodmi, pretože pre migrantov bude dobre, pokiaľ budú mať prácu a nebudú príliš závislí od dávok. Ako som už uviedol vyššie, v blízkosti táborov sa budú tak či tak budovať mestá neúspešných žiadateľov o azyl. Avšak, na rozdiel od Európy, nebude nevyhnutné vyhosťovať tých, ktorým sa zamietne azyl. Jednak nechceme, aby k nám prišli načierno, a jednak si práve tu môžu nájsť na určitý čas svoj domov. Je jasné, že Líbya si subsaharských migrantov nechce nechať, je to však teraz druhoradá otázka.

Realizovať takýto projekt musí Európska únia. Podielať sa však môžu aj Veľká Británia, Kanada, USA, možno ďalšie európske krajiny. Rozdelia si akcie a na ich základe budú mať hlasovacie práva, ako aj nároky na podiel na zisku (z daní).

Celý tento podnik bude niečo stáť. Majú ho realizovať naši volení zástupcovia, čo je vždy problém, pretože štát je zlý vlastník. Je preto potrebné, aby sme mali na zreteli, že toto riešenie má byť lacnejšie ako aktuálny stav. Veľmi ťažko sa však odhaduje napríklad cena, koľko nás v budúcnosti bude stáť neintegrovaná masa utečencov, či ich potomkov. 
Nakoľko akcionármi budú mnohé krajiny, treba realizovať hlavne tie kroky, na ktorých bude konsenzus (čo sa týka investícii do inštitúcií v tejto krajine). Nesmieme zabúdať, že hlavným účelom je realizovať azylový proces mimo EÚ, aby pašeráci stratili dôvod prepravovať migrantov cez Stredozemné more. 

Neštandardná situácia si vyžaduje neštandardné riešenie. Ostatné krajiny z afrického pobrežia Stredozemného mora sú považované za bezpečné, takže je potrebné vyriešiť problém Líbye. Využiť aktuálnu politickú situáciu na zriadenie bezpečných miest pod správou EÚ prinesie zníženie počtu migrantov a hlavne to eliminuje pašerátstvo (ako to ukazuje príklad Austrálie). Pokiaľ toto územie nebude mať samo o sebe ekonomický význam (nebude tam ropa), tak by ho EÚ mohla získať. A malo by sa to uskutočniť aj keby sa to nedalo dohodnúť s oficiálnou Líbyjskou vládou.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Má o víťazstve pravdu Fico alebo Sulík? Odpoveď im môže dať Hlina

V okresných štruktúrach SaS majú výhrady.

Podcast Dobré ráno

Dobré ráno: Voľby vyhrali všetci. Hľadajú sa porazení

K víťazstvu sa hlásia skoro všetci.


Už ste čítali?