Štátne podniky

Autor: Marek Mačuha | 30.7.2018 o 19:53 | Karma článku: 5,32 | Prečítané:  2009x

Pokiaľ je zmyslom podnikania dosahovať zisk, tak zmyslom podnikania štátnych podnikov je okradnúť daňových poplatníkov v prospech vyvolených ľudí.

Štátne podniky

Ako ukazuje povojnová história, štát je zlý vlastník. Či už porovnáme NDR a NSR alebo KĽDR a Južnú Kóreu alebo sa pozrieme na prepadnutie Československa v životnej úrovni voči Rakúsku po roku 1945, všade je vidno, ako dopadne krajina, kde štát riadi všetko. Tým, že štátne je naše spoločné a teda nikoho konkrétneho, nie sú správcovia štátneho majetku nijako motivovaní k dobrému hospodáreniu.

Napriek našim vlastným negatívnym skúsenostiam tu ešte stále máme štát aj v podnikateľskom sektore.

Sieťové odvetvia

Železničná spoločnosť Cargo, Železničná spoločnosť Slovensko, Národná diaľničná spoločnosť, Slovenská pošta, Verejné prístavy, Technická obnova a ochrana železníc, Transpetrol a ďalšie sú štátne akciové spoločnosti, ktoré prvádzkujú sieťe po celom Slovensku. Je to naozaj výhodné?

Cesty a železnice

Aj v iných krajinách Európy existujú štátne spoločnosti založené za tým istým účelom. Z pohľadu Európy ako celku spravujú teda jej infraštruktúru rôzne spoločnosti. Nikto na európskej úrovni zatiaľ nepožaduje, aby celú európsku železničnú sieť alebo celú európsku cestnú sieť spravovala jedna európska nadnárodná spoločnosť. Aj u nás spravujú cesty nižších tried kraje a obce. Takže ani v rámci Slovenska nie je potrebné, aby celú sieť spravoval jeden správca a už vôbec nie, aby to bol štátny podnik.

V každom prípade je tu verejný záujem, aby o použití a poplatkoch za použitie týchto sietí nerozhodoval súkromný sektor, ale štát.

Súkromné cesty, či železničné koridory by mohli existovať a mohli by mať ekonomický zmysel a ich majiteľom prinášať v dlhodobom horizonte zisk, pretože o vlastné peniaze sa človek stará starostlivejšie ako o cudzie. Avšak súčasný stav je taký, aký je a stavbu súkromných ciest a železníc nemožno u nás očakávať. 

Preto pokiaľ teda štát bude chcieť poskytovať službu cestnej infraštuktúry, tak musí prevádzkovať a udržiavať existujúce cestné komunikácie a investovať do výstavby nových cestných komunikácií. Na to štát používa štátny podnik NDS a.s. a rozpočtovú organizáciu SSC. Dôležité je, aby pre tieto spoločnostiplatili rovnaké pravidlá transparentnosti ako pre ministerstvo. Tam by mala byť kontrola hospodárenia jednoduchšia.

Na druhej strane niektoré úseky našich ciest by mohli prevádzkovať súkromné spoločnosti. Ak budeme mať pravidlá, ktoré umožnia prevádzkovať jednotlivé cestné úseky tomu, kto to bude robiť najefektívnejšie, nebudeme potrebovať, aby to prevádzkovali NDS či SSC. To isté platí aj o železniciach. Pri výstavbe to funguje, štát nestavia cesty sám, ale na výstavbu vyhlasuje súťaž.

A čo sa týka prepravy na cestách či železniciach, tam naozaj už teraz fungujú súkromní dopravcovia, takže dôvod pre existenciu ŽSR je už len Ficov populizmus.

Pošta, Transpetrol

Slovenská pošta poskytuje dôležitú službu, ktorou môžu štátne orgány komunikovať s ktorýmkoľvek občanom. Transpetrol taktiež poskytuje službu, ale ostatným krajinám. Takže ani tu nemá zmysel chcieť privatizáciu. Na druhej strane tieto podniky iba realizujú činnosti, ktoré im ukladajú jednotlivé ministerstvá, takže by tam nemalo ísť o skutočné podnikanie. Hospodárenie by malo byť skôr ako pri rozpočtovej organizácii. Vysoké odstupné, manažérske platy a podobne by tam nemali čo robiť, resp. iba ak by sa to určilo zákonom. Je potrebné, aby bolo hospodárenie týchto spoločností pod kontrolou verejnosti. U podnikov sa však často uplatňuje obchodné tajomstvo na zakrytie plytvania verejných financií. Zverejňovanie zmlúv je jedným z dobrých nástrojov na odhaľovanie takéhoto plytvania.

Ďalšie štátne podniky

Letiská

Štát vlastní civilné letiská alebo aspoň v nich má štát podiel. Prečo nestačí, že je vlastníkom pozemkov pod letiskom, prečo má podnikať v tomto biznise? Otázne je, či vôbec má byť vlastníkom štát, veď letiská slúžia regiónu. Ak je letisko výhodné, tak ho postaví aj súkromník, alebo v civilizovaných krajinách ho vlastnia obce

Keďže rozdiel medzi štátnym, regionálnym či obecným vlastníctvom je malý (snáď je nejaký v možnosti vlastníka určovať pravidlá, nie je však v zdroji financií, ktoré sú vždy naše dane), tak sa z civilizovaných krajín treba inšpirovať hlavne spôsobom kontroly takýchto súkromne-verejných podnikov. Minimum, čo by malo platiť je, že ich hospodáranie je verejné a obchodné tajomstvo pre nich neexistuje. 

Nemocnice a zdravotnícke zariadenia

Slovenská Republika stále vlastní niekoľko nemocníc. Štát potrebuje svojim vojakom poskytnúť zdravotnú starostlivosť. Ale to je služba, ktorú vie poskytovať v lepšej kvalite súkromný sektor. Viem si predstaviť, že ministerstvo obrany bude mať jednu nemocnicu. Potrebuje však mať toľko nemocníc a liečebných ústavov? Nemocnica Poprad, Letecká vojenská nemocnica, 3 srdcovo-cievne ústavy, jeden onkologický, Slovthermae, Špecializovaný liečebný ústav Marína, Vojenské zdravotnícke zariadenia a iné.

Štát nepotrebuje ani vlastniť, ani prevádzkovať toľko nemocníc. Štát si má pre zamestnancov svojich silových zložiek (armáda, polícia) vysúťažiť službu. Pre vojenských lekárov môže existovať štátna vojenská nemocnica. Kapacita by mala zodpovedať počtu našich vojakov a zameraniu našej armády. Ak chceme do NATO prispievať lekármi, chemickými jednotkami a podobne, tak táto nemocnica môže byť orientovaná týmto smerom.

Tipos

Ďalším štátnym podnikom na zrušenie je Tipos. Dopady hazardných hier na spoločnosť sú negatívne. Ukazuje sa, že zisky z týchto hier jednak nevyvážia tieto dopady a hlavne ani nesmerujú na pomoc závislým od hazardných hier. Je nemorálne, aby štát prevádzkoval hazardné hry, ktorými ubližuje mnohým členom spoločnosti. Štát je tu pre dobro spoločnosti, žiadne dobro z existencie Tiposu nie je. Prospech z lotérií majú politici, ktorí takto ľudu poskytujú hry. Tieto hry si ľud platí sám. Nepriamo však platí celá spoločnosť tým, že prospešná ľudová múdrosť - bez práce nie sú koláče – u pár štastlivcov neplatí, čo spôsobuje závisť a u hráčov závislosť. Napriek tomu, že tá závislosť je menšia ako pri výherných automatoch, kde si človek sám určí, kedy prebehne ďalšie zlosovanie, štátna lotéria je pre spoločnosť škodlivá.

Štátne banky

Po drahom ozdravení bánk na prelome tisícročí nám tu stále medzi štátnymi podnikmi svietia názvy spoločností ako Slovenská konsolidačná, Slovenská záručná a rozvojová banka či Exportno-importná banka.

Už 8 rokov máme euro. NBS je zbytočne veľká (nielen doslovne). A my (spoločnosť) potrebujeme mať na niečo ešte štátne banky?

Nemáme tieto banky preto, lebo sa z nich dá dobre tunelovať a nie je to také viditeľné ako pri ministerstvách?

Slovak Telekom

Podobne ako pošta aj telefón je spôsob informovania obyvateľstva. Avšak v prípade núdze štát aj tak použije iné kanály.

Telefonické spojenie je starosť občana. Poštu má zaručenú, sirény v prípade vojnového útoku asi bude tiež počuť. Takže telefonické služby štát naozaj nemusí poskytovať. Ak potrebuje mať v prípade výnimočného stavu k dispozícii infraštruktúru, tak ju mať bude aj bez toho, aby mal akýkoľvek podiel v Slovak Telekome.

Teplárne

Nie je najmenší dôvod, aby v nich mal štát podiel. Obyvatelia potrebujú teplo. Takže si dohodnú dodávateľa alebo si ho zabezpečia sami vlastnou kotolňou. Ak je výroba vo väčšom množstve lacnejšia, tak o tepláreň záujem bude. Ak nie je lacnejšia, tak nech si tepláreň odkúpia majitelia bytov. Prečo by ich mali dotovať tí, ktorí sa o svoje teplo musia postarať sami. Súkromný majiteľ teplárne bude hospodáriť lepšie, ako keď to bude spravovať nejaký politický nominant.

Takzvané verejnoprávne inštitúcie

Rozhlas a televízia Slovenska je téma na samostatný blog. V prospech existencie RTVS hovorí to, že menšina sa k svojmu programu v súkromných staniciach nedostane. Na druhej strane internet vytláča televíziu a rádio, takže táto menšina má aj iné možnosti. Väčšinový divák pozerá/počúva aj tak súkromné alebo zahraničné stanice.

Verejnoprávnosť u nás nemá pevné zázemie, preto tu sú stále snahy o získanie vplyvu nad RTVS. Aj súkromné televízie sú neobjektívne (TA3), ale je to ich problém, ja ich neplatím. RTVS by som preto sprivatizoval. Predstava, že uvedomelé vedenie verejnoprávnych inštitúcií bude hrádzou proti šíreniu dezinformácií, lží a propagandy je postavená na tom istom predpoklade ako Víťazný Február 1948. Plebs volí sebe podobných a títo naopak radi šíria polopravdy a propagandu. Prečo si to máme ešte aj platiť?

TASR

Je absurdné, že tu existuje štátna tlačová agentúra. Každá koruna a cent do nej vložený boli vyhodené peniaze daňových poplatníkov. Svetové agentúrne inštitúcie sú súkromné. Správy zo Slovenska sa človek dozvie na internete aj bez tejto tlačovej agentúry.

Všeobecná zdravotná poisťovňa

Zdravotníctvo je úplne samostatná téma. Existencia kvázi-konkurenčného prostredia v situácii, keď jeden z účastníkov je de facto napojený na štátny rozpočet je dosť diskutabilná. Určite by bolo lepšie, ak by neexistovala žiadna štátna poisťovňa. Bohužiaľ dosiahnúť tento stav kým máme nefunkčné súdnictvo a nemáme dobré zákony, ktoré by slúžili občanovi v jeho vzťahu voči zdravotným poskytovateľom a poisťovniam, by bola chyba.

Rovnakú chybu spravili ekonomickí reformátori na začiatku 90-tych rokov. O súdnictve však píšem v iných blogoch. Vzťah pacient – poisťovňa je veľmi nesymsterický, takže v súčasnej chvíli asi nie je rozumné skúsať VšZP sprivatizovať. Avšak pokiaľ aj u nás existuje funkčné poisťovníctvo, nie je dôvod prečo by to nemholo fungovať aj v zdravotníctve. Mali by sme, podobne ako pri školstve, smerovať k systému, kde platca bude mať vplyv na službu, ktorú dostane vďaka tomu, že tá platba neprechádza cez veľa abstraktných entít. V oblasti stomatológie či veterinárneho lekárstva to funguje dobre. Len všeobecné lekárstvo nefunguje, pretože platíme zdravotnú daň a spôsob, akým sa časť týchto peňazí dostane k lekárovi či zdravotnému zariadeniu je príliš komplikovaný a má veľa dier.

Priveľký verejný sektor

Zákon o štátnom rozpočte za rok 2017 poskytuje určité zaujímavé informácie.

Od roku 2014 narástol počet zamestnancov verejného sektora z 353 tisíc až na 419 tisíc, čo je nárast o 5,88% ročne.

Z toho však viac rástol počet zamestnancov štátnej správy z 174 tisíc až na 222,5 tisíc, čo je nárast až o 8,60% ročne.

Mzdy predstavujú 20% výdavkov.

Štát nám bujnie (aj napriek/vďaka Kaliňákovej ESO reforme) a keď sa nezamyslíme, čo od neho očakávame, tak bude bujnieť naďalej.

Jednou zložkou, ktorú možno redukovať sú štátne podniky. Pokiaľ sú ekonomicky zmysluplné, môžu sa sprivatizovať. Súkromný sektor je efektívnejší. Navyše zamestnanci týchto podnikov prestanú byť od štátu závislí, pokiaľ sa podniky sprivatizujú alebo ak si vďaka zrušeniu podnikov nájdu prácu v súkromnom sektore. Ak sú ekonomicky nevýhodné, ale spoločensky prospešné, nemajú byť štátnymi podnikmi, ale rozpočtovými organizáciam alebo oddeleniami ministerstva. V takom prípade by nemali podnikať, lebo len spravujú majetok občanov.


 


 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Zahoďte starosti a pozrite si najväčšie hity Jany Kocianovej

Skladby, ktoré lemovali jej spevácku kariéru.

DOMOV

V pozadí detvianskej kauzy sa objavuje Kotleba a spravodajcovia

Firma z Bránikovho blogu robila čistky.


Už ste čítali?