Všetko, čo potrebujem vedieť som sa naučil v škôlke.
Mám syna, ktorý ešte nedávno chodil do škôlky. Na základe jeho vnímania sveta som si uvedomil niekoľko skutočností. Spoločným menovateľom je to, ako sa naše vnímanie zla zmenilo od čias škôlky po dospelosť.
Klamanie
V škôlke sú deti citlivé na nespravodlivosť. V tej, kam chodili moje deti, boli spolu viaceré vekové skupiny detí. Veľkáči aj malkáči.
Zatiaľ čo menšie deti nedokážu vnímať svet očami ostatných, takže chápu iba nespravodlivosť voči sebe, tie väčšie si už niekedy vedeli predstaviť, aké by to bolo, keby sa nespravodlivosť stala voči nim. Takto si deti formujú postoj k činom samotným nezávisle od ich aktérov.
Jedna z veľkých nespravodlivostí, ktorú škôlkár zažíva je, keď dospelý nevie rozlíšiť, kto klame a kto hovorí pravdu. V tomto veku sa nevedia vžiť do role pozorovateľa, nechápu, že niekto nemusí vedieť, kto má pravdu. Klamstvo chápu ako zlo a tak naň aj reagujú. Vztiahnu ho na jeho autora a považujú ho za zlého. Nie je úplne ľahké im vysvetliť, že to, čo sa im zdá ako klamstvo, sa z pohľadu toho druhého ako klamstvo nemusí javiť. Niekedy majú dvaja ľudia iný pohľad (doslova iný výhľad) na vec a inak ju interpretujú.
Deti však náladu rýchlo menia, takže jeden deň môže byť Peťka klamárka, druhý deň bude najlepšia kamarátka. Postupným stretávaním sa s klamstvom si aj škôlkári dokážu uvedomiť tieto rozdiely. Môžu už trošku chápať či v danom prípade ide o iný pohľad, alebo u úmyselnú lož. A tých, ktorí často úmyselne klamú, označujú slovom klamári.
Škôlkári teda vedia, že klamať je zlo.
My dospelí vieme klamať rôznymi spôsobmi. A vieme si pred sebou naše klamstvá morálne obhájiť. Niektorí to ani nemusia pred sebou obhajovať. Lebo klamstvo človeka mení. Tak ako Pinocchiovi rastie nos, tak aj klamanie spôsobuje zmeny v mozgu, ktoré nás menia. Napríklad nám uľahčujú ďalšie klamanie. Takže klamár prestáva byť citlivý na túto morálnu kategóriu.
Kradnutie
Ďalším častým druhom nespravodlivosti je kradnutie. Deti si často berú hračky. Potrebujú ich. Dieťa, ktoré príde o hračku, cíti nespravodlivosť. Dokonca aj vtedy, keď ho rodičia prinútia hračku iba požičať. V istom veku sa však sociálne väzby medzi deťmi natoľko spevnia, že dieťa hračku požičia. Na oplátku si ono požičia inú hračku. Takto vznikne win-win situácia. Uspokojenie z tejto dočasnej výmeny potom buduje u detí empatiu.
Keď ja potrebujem Martinkovo autíčko, možno Martinko potrebuje moje lietadlo. Ak sa však niektoré dieťa nezapojí medzi ostatné týmto spôsobom a bude svoju potrebu riešiť "požičiavaním" si bez opýtania, prípadne ak požičanú hračku nevráti, u obeti to spôsobí pocit nespravodlivosti a hnev. Je to preto, že aj malé dieťa vie, že kradnúť je zlo.
Dieťa môže reagovať odplácaním, teda, ak mne zobrali hračku, tak aj ja zoberiem inému. Pokiaľ však dieťa kradne a je nepotrestané, tak sa v jeho mozgu buduje pozitívny vzťah k okrádaniu ostatných a znižuje empatia. Ostatné deti budú asi reagovať na takéhoto zlodeja negatívne. Vzhľadom k ich veku to bude aj osobné. Nebudú označovať čin ako krádež, to je príliš málo. Označia osobu ako zlodeja.
My Slováci máme zlodeja za národného hrdinu. Mottom "Kto nekradne, okráda svoju rodinu" sa síce nikto z mojej rodiny neriadil, ale ako sa tak spätne pozerám na budovanie socializmu za normalizácie, tak sa týmto mottom riadilo asi dosť veľa ľudí. Vyššie spomínané otupenie voči morálnemu zlu, ktoré nastáva, pokiaľ zlo opakovane páchame (čo je čisto psychoobranná reakcia) asi spôsobilo, že dospelí kradnutie prestali považovať za zlo. Kradli zo spoločného, teda to, čo nepatrilo nikomu. Tak sa stalo, že u nás dospelí už považujú za zlo snáď len keď dôjde k priamemu okradnutiu ich samých. Voči okrádaniu ostatných sú už otupení.
Mnohí si nedokážu uvedomiť, že to, čo dostávajú na výplatnej páske je zhruba rovnaká suma ako tá, ktorú platia štátu. Možno preto si kradnutie z tej druhej polovice (čiže okrádanie štátu) ani nedávajú do súvislosti so sebou. Keď sa niekto nabalí na predraženej štátnej zákazke, u nich to často nevyvolá hnev, lebo boli okradnutí, ale závisť, že im sa nič neušlo. Keď predseda vlády rozdáva futbalové štadióny, tak to neberú tak, že oni a ich spoluobčania boli okradnutí, ale majú radosť, že tentokrát sa im niečo z tej zlodejiny niečo ušlo.
Ubližovanie
V škôlke, kam chodili moje deti si deti v zásade zle nerobili. Skôr boli tí starší vedení k tomu, aby pomáhali tým mladším. Na základnej škole, v novom kolektíve sa však objavili jedinci, ktorí boli agresívni a ubližovali ostatným. Je samozrejmé, že človek, ktorému ublížia (fyzicky či psychicky) považuje toto ubližovanie za zlo. A keď si dokáže prestaviť, aké by to bolo ak by bol obeťou on sám, tak mu dôjde, že každé ubližovanie je zlo.
Považujú to za zlo deti už v škôlkárskom veku. Môj syn považuje už od škôlky za zlé, keď sa deti navzájom bijú. Nechce a nevie sa biť. Teda aspoň na začiatku školského roka sa nechcel a nevedel byť. Neskôr sa musel učiť brániť.
Tí, ktorí ubližujú ostatným, sú následne vylučovaní s kamarátstiev s ich obeťami. Takto vznikajú dve skupiny: ubližovatelia a ostatní. Tí čo ubližujú ostatným strácajú sociálny kontakt s ostatnými a tak sa ich zlé povahové vlastnosti rozvíjajú, zatiaľ čo dobré v nich vädnú.
Dospelí ľudia niekedy obdivujú mafiánov, či iných zločincov. Ak ubližuje ostatným ich milovaný politik, tak si to vedia obhájiť. Málokedy dokážu izolovať čin od jeho aktérov. A keď všetko ukazuje, že ich obľúbený politik je v skutočnosti zlý človek, či možno až sociopat, ktorý nie je ani schopný vnímať svoj zlý čin ako zlo a oľutovať ho, tak obvinia jeho kritikov. Použijú konšpiráčné teórie či útok ad hominem; obviňujú kritika, nezaujíma ich predmet jeho kritiky.
Takéto správanie však má vplyv aj na nich samých. Pokiaľ nebudú schopní označiť zlo zlom, tak v sebe posúvajú hranice morálky a neskôr si budú vedieť pred svojim svedomím obhájiť to, čo by predtým považovali za nemorálne.
Dobrý človek by aj bez právnického vzdelania napríklad z pozície premiéra krajiny nikdy nevystupoval na tlačovej besede k otvorenému prípadu a neobviňoval by občana. Pretože by si uvedomoval, že jeho pozícia je taká silná, že ak sa mýli, môže veľmi ublížiť.
Na záver
Morálka je niečo, čo sa nedá prikázať, či presadiť zákonom. Každý z nás si ju od malička buduje a aj keď mnohí si ju postupom času zrelativizovali, pozitívne príklady môžu prispieť k jej obnove. Hoci vždy si väčšina vyberie radšej Barabáša ako Ježiša, je potrebné sa snažiť o to, aby ľudia prihliadali pri svojich rozhodovaniach aj na morálne kategórie. A platí to aj pri voľbe politikov. Tá možnosť tu je len raz za čas, preto by si každý volič pred ňou mal položiť nielen otázky racionálne, ale aj morálne. A nevoliť zlo.
