Čo je štát

Autor: Marek Mačuha | 30.4.2018 o 20:13 | Karma článku: 1,77 | Prečítané:  453x

Ako sa tak pozerám na situáciu na Slovensku, vyzerá to, že máme štát, ktorý sme si nevybudovali a pristupujeme k nemu ako k niečomu cudziemu. Ale tento štát je náš, je tu pre našu spoločnosť. Je preto na nás, aký bude.

Počiatok

Na počiatku je človek. Ako každý živočích má isté biologické potreby, takže potrebuje partnera a má potrebu šíriť svoje gény. Hoci moderná spoločnosť toto nepovažuje za dôležité a uprednostňuje sebarealizáciu, náš základ je rovnaký ako u ostatných živočíchov.

Takto sa od jedinca dostávame k najmenšej rozumnej množine ľudí, ktorá zabezpečuje prežitie druhu – k rodine. Vzťahy v rámci najužšej rodiny sú na takej kvalitatívne vysokej úrovni, že sa nedajú porovnať s inými medziľudskými vzťahmi. Pravidlá v rámci najužšej rodiny sú dané hlavne hierarchiou. Nie je potrebné ich formalizovať, autorita rodičov je prirodzená (aspoň v ideálnom prípade).

Akonáhle však ide o vzťahy v širšej rodine, či dokonca v rámci obce, je potrebné, aby existovali pravidlá, ktoré budú zabezpečovať potreby členov tejto skupiny a riešiť prieniky ich potrieb a konflikty z nich vyplývajúce. Už na takejto úrovni si komunita potrebuje vedieť zabezpečiť napríklad ochranu osôb či majetku. Tieto pravidlá sú už formalizovanejšie, niekedy sú písané, ale ešte stále to nie je štát.

Štát ako inštitúcie spoločnosti

Štát sú inštitúcie, ktoré slúžia spoločnosti na určitom území. V ďalšom texte pod pojmom štát rozumiem teda inštitúcie a nie samotné územie.

Vzťahy medzi členmi celej spoločnosti sú na nižšej kvalitatívnej úrovni ako v prípade obce, či rodiny. Často sa dvaja ľudia v tom istom štáte nepoznajú, takže priamy vzťah nemajú. A platí to aj v malej krajine ako je Slovensko, kde sa hovorí, že každý pozná každého.

V celej spoločnosti preto nemôže byť autoregulácia a autorita aplikovateľná tak dobre ako v prípade rodiny. Preto je pre spoločnosť potrebné mať určité pravidlá a inštitúcie na ich podporu. Tieto inštitúcie majú poskytovať spoločnosti také služby ako sú napríklad ochrana územia, obyvateľov, či majetku. Tie isté služby by na obecnej úrovni boli menej efektívne alebo nerealizovateľné.

Ďalej je rozumné očakávať od štátu zabezpečenie dodržiavania pravidiel, ako aj odhaľovanie a spravodlivé potrestanie porušovateľov týchto pravidiel. Avšak to, aké pravidlá to majú byť, je vecou dohody a spoločenskej diskusie.

Pravidlá by vo všeobecnosti mali byť také, aby spoločnosti pomáhali, pričom samotná existencia každého pravidla robí systém komplikovanejším a úžitok často nemusí prevážiť náklady existencie takéhoto pravidla. Preto nie je dobré ani keď je pravidiel príliš veľa. A ešte horšie je, keď sú tieto pravidla komplikované a nejednoznačné, čo je žiaľ častý prípad, keď zákony vytvára právnik-premiér (nerobme si ilúzie, že vládni poslanci sú niečo viac ako vykonávatelia vôle predsedu svojej strany).

Príkladom, kde náš štát ide so svojimi pravidlami príliš ďaleko sú hlavne také pravidlá, ktoré sú ospravedlňované snahou o naše dobro. Ak ide politikom o naše dobro, treba sa mať skutočne na pozore, lebo nám ho chcú pravdepodobne vziať. Napríklad zavedú povinnosť dávať zamestnancom stravné lístky. Alebo nám zoberú náš majetok v podobe daní a postavia zaň národný štadión pre profesionálnych športovcov.

Základné služby a nadštandardné služby štátu

V krajine, kde štát naozaj poskytuje (alebo aspoň vyvoláva taký dojem) základné služby (obrana, polícia, prokuratúra, súdnictvo, úrady) sa môže stať, že jej obyvatelia budú požadovať nadštandard. Toto síce môže byť nespravodlivé voči mnohým aj celkom početným menšinám, ale väčšina môže vyhlásiť, že štát poskytuje tak dobre základné služby, že môže poskytovať nadštandard. Znamená to viac štátu, ale pokiaľ sa na tom spoločnosť zhodne, tak ako je to v Škandinávii, tak je to v poriadku. 

Na Slovensku však základné služby štátu nefungujú. Dane, ktoré platíme sú vynakladané neefektívne. Asi ešte horšie je to s peniazmi, ktoré nám platia daňoví poplatníci z bohatšej časti Európy. Politik, či úradník nedokáže lepšie odovzdať peniaze od Joža Ferovi, ako by to urobili tí dvaja, keby sa stretli osobne. Matematicky v prípade prerozdeľovania štátom Fero nemôže dostať od Joža ani toľko, koľko mu Jožo dá, pretože je tu ešte sprostredkovateľ, ktorý si z tej sumy niečo zoberie (a kto by to robil zadarmo?). Takže takéto prerozdeľovanie nemôže byť efektívnejšie ako priama spolupráca. Pri zložitejších vzťahoch síce môže sprostredkovateľ ušetriť čas a energiu párovania platcu a príjemcu, ale pokiaľ tento sprostredkovateľ nemá konkurenciu, nie je motivovaný to robiť efektívne.

Keď to aplikujeme na všetkých platiteľov a všetkých príjemcov, tak to bude v réžii štátu menej efektívne, ako keby to realizovali ľudia bez pomoci štátu. Mnohé takéto vzťahy už teraz realizujú súkromné spoločnosti (poisťovníctvo, bankovníctvo). Ako ukazuje príklad VŠZP, tak štát je v porovnaní so súkromnými spoločnosťami veľmi neefektívny.

Predtým, ako štát zaviedol dôchodok sa o dôchodcov starala rodina, prípadne obec. S možno dobrým úmyslom zlepšiť situáciu dôchodcov štát vstúpil do týchto vzťahov a vytvoril pyramídovú hru s názvom štátny dôchodok. Nárok, ktorý už raz vznikol len tak ľahko nezanikne. Čoraz menší počet pracujúcich bude musieť platiť na dôchodok čoraz väčšiemu počtu ľudí. A keďže dôchodca je výborný volič (hlavne pre populistických politikov), na dôchodky sa dá siahnuť len nepriamo cez infláciu, ktorú však na Slovensku nevie centrálna banka ovplyvniť. Priame zníženie dôchodkov sa snáď nedeje ani v Grécku. Ďalším negatívom je, podobne ako vo všetkých službách, ktoré realizuje štát, že vzniká nielen nároková mentalita, ale že sa aj odosobňujú vzťahy. Pracujúci odvádzajú zo svojej mzdy možno rovnakú sumu, akú dostávajú na dôchodku ich rodičia, ale nechápu to ako jeden z troch grošov z ľudovej rozprávky. Platca frfle koľko musí platiť štátu a dôchodca je nespokojný, že má malý dôchodok. Už aj tak oslabené rodinné vzťahy sa tým veru neposilnia.

Ostáva niekoľko prípadov prerozdeľovania, kde zatiaľ štát nemá náhradu a spoločenská zhoda na potrebe existencie tohto prerozdeľovania je pomerne široká. Určité služby teda štát môže a má plniť, len chcem, aby radšej štát robil menej vecí poriadne, ako viac neporiadne.

Ako môže byť štát efektívnejší?

Štát môže napríklad prestať podnikať. Štátny podnik je niečo, čo sa neosvedčilo v ČSSR, ZSSR, NDR ani v KĽDR. Prečo by mal fungovať v krajine, kde kto nekradne okráda svoju rodinu? Nie je reálne, že tu nebude dochádzať ku kapitalizácii ziskov a socializácii strát.

Štát môže prestať dotovať. Ideálne by bolo, keby sa zrušili eurodotácie ako také. To je však téma na samostatný blog. Už teraz štát dotuje (alobalovo netransparentne) podnikanie mnohým s vládnou mocou spriazneným spoluobčanom na úkor všetkých ostatných.

Štát môže prestať zadávať reklamu na svoje služby, či služby EÚ. Očakávam, kedy bude nad každou dopravnou značkou ďaleko väčšia tabuľa „Táto značka bola osadená z fondov EÚ“. Je nesprávne, aby si štát (aj EÚ) robil marketing, ale keďže sa o tom nerozhoduje u nás, ale v Bruseli, uvádzam to len ako príklad neefektívnosti štátu.

Niektoré štátne poistenia nemusia byť tiež povinné. Poistenie v nezamestnanosti predsa môžu poskytovať súkromné poisťovne.

Vo všeobecnosti: ak si nejaká skupina ľudí chce budovať socializmus, môžu si to robiť za svoje peniaze. Môžu sa vyzbierať a z platiť z toho akékoľvek služby akýmkoľvek spôsobom uznajú za vhodné. Musí to však byť dobrovoľné. Tí, ktorí na to neprispejú, nemajú právo sa do nich starať, či čokoľvek požadovať. Na druhej strane, dobrovoľné znamená, že štát na to tiež nesmie prispievať (inak by to vlastne platili z daní aj tí, ktorí sa toho nechcú zúčastniť).

Neustále oddlžovanie nemocníc je ďalšia forma dotácie. Ak ich nedokáže ufinancovať vlastník (štát, VÚC), má ich predať. Zdravie je predsa príliš dôležité, aby sme to nechali na štát, ktorý nedokáže poskytovať ani základné služby.

Štát sa má viac venovať svojim základným službám. Napríklad zefektívniť odhaľovanie ekonomickej kriminality. Alebo zreformovať súdnictvo, políciu či prokuratúru.

Záver

Štát môže fungovať tak, aby poskytoval tie služby, ktoré slúžia čo najväčšiemu počtu svojich obyvateľov. Tieto základné služby má poskytovať poriadne. Nadštandardné služby, ktoré sú poskytované pre menší počet ľudí si majú pokiaľ možno títo platiť na báze dobrovoľnosti.

Neznamená to, že štát napríklad nemá poskytovať žiadnu záchrannú sieť pre tých, ktorí to potrebujú. Dávka v núdzi síce nie je poskytovaná všetkým, ale pomoc pre tých, ktorí to potrebujú vlastne pomáha aj ostatným – napríklad sa znižuje kriminalita. Mala by však prebehnúť diskusia, ako tieto nadštandardné služby budú čo najefektívnejšie fungovať a či motivácie, ktoré existenciou týchto služieb vznikajú, v skutočnosti nepôsobia proti spoločnosti.

Nakoniec by neškodilo pozrieť sa, čo všetko náš štát "posktyuje" a zamyslieť sa, či je to naozaj potrebné a efektvíne. Často môže ísť len o prežitok z dôb minulých, z čias, keď ľudia slúžili štátu a nie štát ľuďom.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Zahoďte starosti a pozrite si najväčšie hity Jany Kocianovej

Skladby, ktoré lemovali jej spevácku kariéru.

DOMOV

V pozadí detvianskej kauzy sa objavuje Kotleba a spravodajcovia

Firma z Bránikovho blogu robila čistky.


Už ste čítali?